VIII. KAPITOLA METÓDY VÝKLADU PRÁVNEJ NORMY (Úryvok)

Pár slov úvodom

Priatelia, podobne ako II. kapitola, ani táto kapitola nie je čitateľsky tá najjednoduchšia. Jej význam je však nezastupiteľný, pretože po jej prečítaní by ste mali do značnej miery pochopiť, v čom tkvie problém pri používaní práva v našej spoločnosti. Dôvod je jednoduchý: nepoužíva sa teleologický výklad. To vo výsledku spôsobuje, že právo je absurdné a nespravodlivé. Právo však takéto nesmie byť. Metódy výkladu slúžia práve nato, aby sa toto nedialo. Ich poznanie je nevyhnutné (túto kapitolu som vytvoril preto, že obzvlášť v oblasti dopravných priestupkov sa často stretávame s absurdnou interpretáciou a používaním zákona). V tejto kapitole popisujem všetky výkladové metódy, a to čo možno najzrozumiteľnejším spôsobom. Ukazujem, ako sa používajú a aké sú ich limity, pokiaľ ide o pochopenie významu a pôsobenia posudzovaného zákona (právnej normy). Mojím želaním je, aby ste pochopili význam a vedeli používať teleologický výklad, a takisto ústavne konformný výklad (nie je to však jednoduché). Teleologický výklad je práve tým faktorom, ktorý zamedzuje, aby sa z práva stal nástroj odcudzenia a absurdity.

8.1. ÚVOD DO INTERPRETÁCIE PRÁVNEJ NORMY

„Poznať zákony, to neznamená poznať ich slová, ale pochopiť ich význam a pôsobenie.“

„Zákony sa majú vykladať zhovievavejšie, aby sa zachoval ich účel.“¹

Aulus Cornelius Celsus

Interpretácia (výklad) slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia. Je to základný krok, pomocou ktorého sa snažíme rozpoznať myšlienku, ktorá je obsiahnutá v právnej norme (v zákone). Interpretáciu právnej normy vykonáva každý, kto ju číta. Azda nikto nečíta text bez toho, aby sa zamýšľal nad tým, čo je v ňom napísané. V prípade právnych noriem sa teda interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné nejasnosti právnej normy, a to za účelom jej správneho pochopenia a následného správneho použitia v praxi (aplikácia práva).

Pravý význam textu právnej normy sa dá pochopiť jedine po správnom použití výkladových metód.

Bez poznania výkladových metód ostávame iba pri jazykovom výklade, ktorý však často nezodpovedá pravému významu (zmyslu) právnej normy. Jazykový výklad je jednoducho príliš obmedzený a nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často k objektívne nespravodlivým a absurdným záverom (pozri nižšie).

Interpretácia právnej normy je komplexná záležitosť, ktorá si vyžaduje použitie viacerých výkladových metód. Tieto metódy objasňujú účel, zmysel, význam zákona (právnej normy). Poznanie výkladových metód je základným predpokladom pochopenia právnej normy. Výkladových metód je dokopy šesť, a to konkrétne jazyková, logická, systematická, teleologická, historická a komparatívna. Prvé štyri sa používajú vždy, ostatné sú doplnkové.

Špeciálnymi metódami sú ústavne konformný výklad a európsky konformný výklad, ktoré majú však svoj základ v teleologickej a systematickej metóde výkladu.

Z judikatúry:

K používaniu výkladových metód: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“ Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 341/07.

K neurčitosti právnej normy: „Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy – účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.“ Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžp/1/2010.

8.2. JAZYKOVÁ METÓDA VÝKLADU

Je prvým krokom interpreta. Účelom jazykového výkladu je dešifrovať obsah slov, ktoré tvoria právnu normu. Jazyk je v podstate kód, ktorým sa ľudia dorozumievajú medzi sebou. Interpret akéhokoľvek textu pri čítaní dekóduje správu v ňom obsiahnutú a snaží sa pochopiť význam jednotlivých slov, slovných spojení a celých viet. K tomuto účelu slúži táto metóda. Zaoberá sa len jazykovou stránkou právneho textu, pričom sa riadi podľa pravidiel gramatiky a sémantiky. Gramatika skúma vzťah medzi slovami navzájom. Sémantika sa zaoberá vzťahom medzi slovom a jeho významom. Inými slovami, táto metóda skúma vetnú skladbu, slová použité vo vete, ich vzájomný vzťah a význam.

Výsledkom je pochopenie významu jednotlivých slov, slovných spojení a nakoniec celej vety v posudzovanej právnej norme.

Vo všeobecnej rovine platí, že pojmy použité v právnej norme majú obvyklý význam používaný v bežnom jazyku. Zákony si však často vytvárajú vlastné definície niektorých pojmov. Napr. Zákon o cestnej premávke definuje prekážku cestnej premávky v § 2 ods. 2 písm. r) ako „všetko, čo môže ohroziť alebo obmedziť jazdu vozidiel a pohyb chodcov.“ Takto definované slovo prekážka má užší význam, ako v bežnom jazyku, pretože sa vzťahuje len na pohyb vozidiel a chodcov. Za tejto situácie sa zákonom definované pojmy musia vykladať v takom význame, ako ich zákon definuje, nie v obvyklom význame.

Jazyková metóda je najjednoduchšia, ale je iba začiatkom k pochopeniu zákona (právnej normy). Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze jasne určil poslanie tejto metódy: „Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu a účelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů, jako logický a systematický výklad, teleologický výklad = výklad e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity.“ Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. Pl. ÚS 33/97. Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver nepriamo zopakoval vo svojom náleze: „V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 341/07.

Dokonalým príkladom použitia jazykového výkladu (zjavne ako výlučnej metódy), ktorý viedol k absurdnému a nespravodlivému záveru, bol prípad „dopravnej nehody“, pri ktorej si vodička sama sebe spôsobila zranenie a škodu na majetku (vozidle). Správny orgán (prvostupňový aj odvolací) suverénne tvrdil, že došlo k spáchaniu priestupku Dopravnej nehody, pretože došlo k spôsobeniu zranenia a majetkovej škode, a Zákon o cestnej premávke stanovuje, že k dopravnej nehode dôjde vtedy, ak dôjde k zraneniu alebo majetkovej škode, pričom je bezvýznamné, že vodička spôsobila zranenie (škodu) iba sama sebe². Krajský súd rozhodol v prospech vodičky a rozhodnutie správneho orgánu pre jeho absurdnosť zrušil. S týmto výrokom sa správny orgán nedokázal stotožniť a na základe totožnej argumentácie³ sa odvolal k Najvyššiemu súdu SR, ktorý mu odkázal nasledovné: „Rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Bratislava IV vychádza len z formálneho chápania priestupku. To je však v rozpore s obsahom pojmu priestupok i účelom zákona o priestupkoch. Najpresvedčivejšie je možné vysvetliť nepochopenie tohto pojmu a pojmu dopravná nehoda policajnými orgánmi v tejto veci na príklade, kedy by si vodič vozidla spôsobil nie zranenie, ale smrť a pritom by zničil úplne svoje vozidlo, pričom by okrem toho nespôsobil škodu inej osobe, nepoškodil by žiadne dopravné zariadenie, cestu, ani by nikomu neublížil na zdraví. Takého vodiča by nebolo možné postihnúť za žiadny priestupok, a to nielen preto, že už by nebol nažive, ale predovšetkým preto, že by nikomu nespôsobil škodlivý následok – iba sebe. Tak tomu bolo i v prerokúvanom prípade. Napriek škode a údajnému zraneniu žalobkyne pri kolízii by vyvodenie zodpovednosti voči nej bolo v rozpore s ustanoveniami o priestupku i o dopravnej nehode. Napriek zneniu § 64 ods. 1 ZCP, ak dôjde k usmrteniu alebo zraneniu osoby, nemožno toto ustanovenie formalisticky vykladať tak, že aj usmrtenie vodiča vozidla, resp. jeho zranenie, keď inak nenastal škodlivý následok, je tou podmienkou, ktorú predpokladal zákonodarca pre posúdenie takej udalosti ako dopravnej nehody⁴.“ Najvyšší súd SR bol nútený verejne a formálne zdôrazniť správnemu orgánu, že existujú aj iné metódy ako jazykový výklad a že formalistické závery sú v rozpore so zmyslom a účelom zákona.

Nedostatky jazykového výkladu sú dostatočne ukázané tiež na príklade pri nutnej obrane (pozri III. Kapitola – Okolnosti vylučujúce protiprávnosť – Nutná obrana).

Z judikatúry:

K nesprávnosti výlučného používania jazykového výkladu: „Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu.“ Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 22/2010.

8.3. SYSTEMATICKÁ METÓDA VÝKLADU

Je druhým základným krokom interpreta. Právny poriadok je systém, ktorý je tvorený veľkým množstvom právnych noriem, ktoré sú obsiahnuté v právnych predpisoch rôznej právnej sily.