IV. KAPITOLA TRESTANIE PRIESTUPKOV (Úryvok)

Pracovná verzia textu

Pár slov úvodom

Priatelia v tejto kapitole vám chcem priblížiť veľmi dôležitú problematiku trestania. Trestanie je činnosť policajta (správneho orgánu), ktorá spočíva v uplatňovaní trestnej právomoci štátu. Policajt pri trestaní používa svoje sankčné oprávnenia, ktoré mu zákon zveril, a to voči páchateľovi (dopravného priestupku). Toto sú podstatné fakty, pretože sankčné oprávnenia (najmä tresty), spočívajú v obmedzovaní našich základných práv a slobôd. Z tohto dôvodu má však trestanie pomerne prísny režim. Najskôr vám v tejto kapitole predstavujem základné zásady trestania. Tieto zásady je policajt povinný dodržiavať. Zásady sú veľmi dôležité, pretože ich dodržiavanie vylučuje svojvôľu, teda ukladanie neprimeraných a neúčinných trestov (nezákonných trestov). Ďalej pojednávam o účele správneho trestu, čo je asi tou najdôležitejšou teoretickou záležitosťou v oblasti celého trestného práva správneho. Už teraz zdôrazňujem, že trestanie môže a musí sledovať výlučne napĺňanie účelu správneho trestu. Dosahovanie akýchkoľvek iných cieľov napr. sledovanie finančných záujmov štátu je neprípustné. Nakoniec pojednávam o tzv. správnom uvážení. To policajt používa pri trestaní, a pomocou neho sa rozhodne, ako vyrieši konkrétny dopravný priestupok.

4.4. UKLADANIE SPRÁVNYCH TRESTOV

Na úvod je potrebné poznamenať, že policajt pri trestaní používa správne uváženie a na jeho základe dospeje ku konkrétnej podobe správneho trestu, ktorý je potrebné uložiť v konkrétnom prípade (pozri nižšie 4.6. Správne uváženie). Pri trestaní musí policajt dodržiavať základné zásady trestania, pričom ukladaný správny trest musí sledovať výlučne naplnenie účelu správneho trestu. Toto sú základné mantinely trestania, ktoré musí policajt bezvýhradne rešpektovať. Pokiaľ ich nerešpektuje, uložený trest je protiústavným.

  • Účelom správneho trestu je odplata (spoločnosť sa páchateľovi odpláca za jeho priestupok pomocou trestu, ktorý mu má spôsobiť ujmu). Priestupky sú typovo menej spoločensky škodlivé protiprávne skutky, ktorých páchanie je spoločnosťou oveľa viac tolerované, ako páchanie trestných činov. Preto správny trest preto slúži, ako prostriedok na odčinenie poškodenia spoločnosti (má v podstate kompenzačný charakter). Úvahy o náprave páchateľa pomocou trestu nie sú veľmi namieste1. Trestom sa jednoducho nedarí napraviť páchateľa, teda dosiahnuť zmenu jeho postoja. Trest môže byť jedine impulzom k vnútornej zmene postoja páchateľa (trest poskytuje šancu k náprave). Očakávať alebo dokonca vyžadovať nápravu páchateľa, ako následok uloženia trestu, je obrovsky naivné. Stačí, že páchateľ sa odvráti od páchania, nie preto, že sa napravil, ale preto, že ujme, ktorú mu spôsobil alebo môže spôsobiť správny trest, sa nechce (znovu) vystaviť (ide o individuálne preventívny účinok trestu, ktorý je spojený so samou podstatou trestania). Páchateľ sa nechce vystaviť odplate. Toto platí aj pre páchateľov trestných činov aj pre páchateľov priestupkov. Snaha o nápravu páchateľov sa môže realizovať jedine pomocou ochranných opatrení2, nie pomocou trestov.

Priestupkový zákon rieši problematiku ukladania správnych trestov, vo viacerých ustanoveniach, pričom najdôležitejším je § 12 ods. 1, ktorý stanovuje, že: „Pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.“ Ako je napísané v časti o spoločenskej škodlivosti, tak problémom tohto ustanovenia je, že slúži zároveň pre potreby trestania a zároveň pre potreby posúdenia naplnenia materiálnej stránky priestupku (pozri III. Kapitola 3.4.3.2. Zákonné kritériá spoločenskej škodlivosti). Tento fakt si je potrebné uvedomiť, a vykladať toto ustanovenie podľa toho, pre ktorý z týchto dvoch účelov je práve používané.

Pokiaľ ide o trestanie, tak z tohto ustanovenia vyplýva, že pri trestaní sa musí prihliadať k trom kritériám:

  1. Závažnosť konkrétna miera spoločenskej škodlivosti (dominantné kritérium). Spoločenská škodlivosť (závažnosť) sa určuje podľa uvedených kritérií (spôsob spáchania, následky, okolnosti spáchania, miera zavinenia a pohnútka páchateľa). Po určení jej konkrétnej miery je ňou policajt, pri úvahe o výmere a druhu správneho trestu, viazaný. Policajt teda nemôže inak určovať mieru konkrétnej spoločenskej škodlivosti pre potrebu posúdenia naplnenia materiálnej stránky priestupku, a inak pre potrebu trestania. Konkrétna miera spoločenskej škodlivosti sa určuje iba raz, a to na začiatku konania, pri posudzovaní naplnenia materiálnej stránky priestupku. Následne s ňou policajt pracuje v zásade, ako s faktom3 (pozri III. Kapitola 3.4.3.5. K určovaniu miery spoločenskej škodlivosti).

  2. Osoba páchateľa (doplnkové kritérium). K osobe páchateľa je potrebné prihliadať predovšetkým z dôvodu platnosti zásady individualizácie správneho trestu. (pozri vyššie 4.1.2. Zásada individualizácie správneho trestu). Individualizovaný trest nie je možné uložiť, ak sa neskúma osoba páchateľa. V rámci tohto kritéria sa posudzuje recidíva, pomery páchateľa, vek (ide najmä o mladistvých, tí sú ešte sociálne nevyzretí), správanie obvineného a postoj k spáchanému priestupku ide najmä o poskytnutie súčinnosti pri objasňovaní, vyjadrenie ľútosti a prípadné priznanie (tieto okolnosti oprávňujú zmierniť trest). Avšak opačnú situáciu, teda neposkytnutie súčinnosti a nepriznanie sa, nie je možné za žiadnych okolností pričítať k tiaži páchateľa, pretože ide o výkon jeho práva na obhajobu. Takisto nesúhlas so stíhaním, kladenie odporu, neslušné správanie nie je možné pričítavať k tiaži. Nikto nie je povinný súhlasiť so stíhaním, každý má právo klásť odpor (aj tak budú proti nemu použité donucovacie prostriedky). Stručne a jasne, také konanie páchateľa, ktorým uľahčuje vyšetrenie skutku je potrebné hodnotiť v prospech, avšak opačné konanie nesmie byť hodnotené v neprospech. Páchateľ nie je povinný spolupracovať a usvedčovať sa. Dokázanie spáchania priestupku je povinnosťou policajta (štátu). Nakoniec je v rámci tohto kritéria potrebné zohľadniť tiež tzv. prirodzené tresty4 (typicky pri priestupku Dopravnej nehody). Kritérium osoby páchateľa však nemá rovnakú váhu, ako spoločenská škodlivosť (je iba doplnkové a v zásade nemôže prevážiť5).

  3. Okolnosť postihnutia páchateľa v kárnom alebo disciplinárnom konaní za ten istý skutok6.

Z uvedeného je zjavné, že kritérium spoločenskej škodlivosti priestupku je hlavným kritériom, z ktorého sa vychádza pri trestaní. To znamená, že vo všeobecnosti platí, čím spoločensky škodlivejší je priestupok, tým prísnejší musí byť uložený trest. Kritérium spoločenskej škodlivosti je však korigované kritériom osoby páchateľa, a to za účelom uloženia individualizovaného (účinného), primeraného, iné osoby od páchateľa nie nadmerne zaťažujúceho správneho trestu. Z tohto dôvodu môže byť predovšetkým správny trest zmierňovaný, ak je to potrebné pre naplnenie týchto požiadaviek (môže byť aj mierne sprísňovaný). Kritérium osoby páchateľa teda prispieva k tomu, aby bol uložený objektívne spravodlivý správny trest.

Kritérium osoby páchateľa je potrebné bližšie rozobrať a uviesť, akým smerom sa majú úvahy policajta, pri posudzovaní recidívy a pomerov páchateľa, uberať.

  • Posudzovanie recidívy. Vzhľadom nato, že účelom správneho trestu je odplata, tak ukladaný správny trest musí preto zodpovedať predovšetkým určenej miere konkrétnej spoločenskej škodlivosti. Fakt, že páchateľ je recidivista, alebo, že je majetný, nie je podstatný, pretože tieto dva faktory nezvyšujú spoločenskú škodlivosť priestupku. Je predsa úplne jedno, že či prekročí rýchlosť majetný vodič, nemajetný vodič, vodič prvopáchateľ, alebo vodič recidivista, pretože to na povahe spáchaného priestupku nič nemení. Napriek uvedenému existuje v trestnoprávnej teórií zhoda na tom, že recidíva7, a to predovšetkým špeciálna recidíva, do istej miery spoločenskú škodlivosť zvyšuje, pretože opakovanie protiprávnej činnosti vyjadruje určitý postoj páchateľa. Zvýšenie spoločenskej škodlivosti je však iba mierne, a preto môže byť ukladaný správny trest mierne sprísnený8. V žiadnom prípade nejde o také zvýšenie miery konkrétnej spoločenskej škodlivosti, ktoré by oprávňovalo policajta razantne sprísniť ukladaný správny trest. Prísne trestanie recidivistov odporuje jednak stanovenému účelu trestu (odplata) a jednak odporuje zásade zodpovednosti za spáchanie trestného deliktu. Prísny postih recidivistov znamená, že sú trestaní za svoj životný štýl, nie zato, čo spáchali. Rovnosť všetkých páchateľov pred zákonom vyžaduje, aby páchateľ vstúpil do právnej sféry iba skutkom, ktorý spáchal. Ak sa kladie dochádza k prísnemu trestaniu recidívy, tak je porušovaná zásada rovnosti, pretože páchateľ recidivista nevstupuje do právnej sféry iba svojim priestupkom, ale predovšetkým tým, že v minulosti spáchal nejaký priestupok. Takáto prax môže iba ťažko zodpovedať myšlienke spravodlivosti. V súvislosti s recidívou je však potrebné zdôrazniť, že zahladením priestupku sa páchateľ nepovažuje za recidivistu (pozri dopravnepriestupky.sk Kniha: IV. Kapitola 4.7. Zahladenie správneho trestu).

  • Posudzovanie pomerov páchateľa. Pri trestaní sa musia zohľadňovať aj majetkové, rodinné a osobné pomery páchateľa, pretože platí zásada individualizácie správneho trestu, ktorá stanovuje policajtovi povinnosť uložiť správny trest „šitý na mieru“ konkrétneho páchateľa, a takisto pretože platí zásada personality trestu, ktorá stanovuje povinnosť policajtovi (správnemu orgánu) minimalizovať negatívne vplyvy uloženého správneho trestu na iné osoby (typicky na rodinu páchateľa). Pomery páchateľa štandardne nesúvisia so spáchaným priestupkom. Skúmajú sa preto, že pri trestaní je potrebné zaoberať sa osobou páchateľa, ako objektom trestu, čo má význam pre posudzovanie intenzity (citeľnosti) ukladaného trestu, z pohľadu páchateľa. Existuje rozdiel v trestaní odlišných typológií páchateľov (pozri vyššie 4.1.2. Zásada individualizácie správneho trestu). Identický trest, napr. pokuta vo výške 200 eur, nepociťuje každý jeden páchateľ rovnako (typicky majetný vs. nemajetný, páchateľ s a bez vyživovacej povinnosti). Zmyslom trestania je však postihnúť každého páchateľa účinne, a nato je potrebné poznať pomery páchateľa, teda to, aký život žije. Ak sa pomermi páchateľa policajt nezaoberá, tak netrestá individualizovane, dôsledkom čoho môže potrestať aj príliš intenzívne, aj úplne bezzubo, z pohľadu konkrétneho páchateľa9. Pomery páchateľa sa vyhodnocujú v čase ukladania správneho trestu, nie v čase spáchania priestupku (nemajú súvis so spáchaným priestupkom). Napr. môže sa stať, že vysoko majetný páchateľ sa v priebehu priestupkového konania stane podpriemerne majetnou osobou. Túto okolnosť je potrebné brať do úvahy. Medzi rodinné a osobné pomery patrí hlavne zdravotný stav páchateľa (jeho blízkych), rodinný stav, počet vyživovaných detí (existencia vyživovacej povinnosti), tehotenstvo páchateľky (ženy páchateľa), ale takisto povolanie páchateľa. Majetkové pomery odrážajú finančnú situáciu páchateľa, pričom treba zdôrazniť, že pokuta nesmie byť pre páchateľa likvidačná policajt (správny orgán) nesmie uložením pokuty dostať páchateľa do existenčnej tiesne. Preto pri ukladaní pokuty musí zohľadňovať reálne náklady na život (príjmy a záväzky páchateľa), jeho rodinnú situáciu (finančná závislosť vyživovaných osôb). V prípade menej majetného páchateľa teda policajt musí uložiť pokutu v nižšej výmere, i keď to nekorešponduje s konkrétnou mierou spoločenskej škodlivosti (je to v poriadku). Striktné dodržiavanie odplatnej funkcie trestu by v týchto prípadoch viedlo k zbytočnej prísnosti pokuty, a to nie je potrebné. Vedľa účelu správneho trestu platí aj zásada individualizácie správneho trestu, zásada personality trestu a zákaz likvidačných pokút, a tie oprávňujú vykonať takéto zmiernenie v prospech páchateľa. Avšak naopak, v prípade majetného páchateľa, jeho lepšie majetkové pomery neoprávňujú policajta k uloženiu vyššej pokuty. Pokuta má zodpovedať konkrétnej miere spoločenskej škodlivosti, pretože účelom správneho trestu je odplata. Ak je ukladaná vyššia výmera pokuty iba preto, že páchateľ je majetný, tak takáto pokuta odporuje účelu správneho trestu (odplate), a páchateľ je trestaný zato kým je, nie zato, čo urobil. Vzhľadom na uvedené je možné uzavrieť, že posúdenie majetkových pomerov oprávňuje policajta znížiť výšku pokuty, ale neoprávňuje jej výšku zvýšiť. Pomery páchateľa sa posudzujú v dobe ukladania správneho trestu, nie v dobe spáchania priestupku, pretože sa v čase môžu meniť. Posúdenie týchto pomerov sa vykonáva ku každému druhu správneho trestu (kombinácie) zvlášť inak sa odrazia pomery páchateľa pri zákaze činnosti, a inak pri pokute. Nakoniec je potrebné uviesť, že trestanie mladistvých má trocha iný režim10.

Zákonné kritériá pre ukladanie správneho trestu sa vyhodnocujú samostatne a potom vo vzájomných súvislostiach. Po zvážení kritérií sa policajt, na základe správneho uváženia, dopracuje k rozhodnutiu.

  • Policajt môže rozhodnúť, že je potrebné pristúpiť k uloženiu správneho trestu. Druh a výmera je závislá predovšetkým od konkrétnej miery spoločenskej škodlivosti (tiež od toho, aké druhy správnych trestov zákon umožňuje uložiť za spáchaný priestupok), pričom však musia byť zohľadnené pomery páchateľa, aby bol uložený individualizovaný, primeraný, a teda objektívne spravodlivý správny trest.

  • Policajt môže rozhodnúť, že nie je potrebné pristúpiť k uloženiu správneho trestu. V rozhodnutí o priestupku je možné upustiť od uloženia správneho trestu, v prípade, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku11 (§ 11 ods. 3 PZ). Páchateľ je však povinný zaplatiť náklady priestupkového konania vo výške 16 eur.

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, je možné zhrnúť, že význam § 12 ods. 1 PZ je zásadný, pretože prikazuje policajtovi vyriešiť dopravný priestupok predovšetkým podľa konkrétnej miery spoločenskej škodlivosti. To znamená, že policajt je povinný, rovnaký dopravný priestupok, spáchaný v skutkovo odlišných okolnostiach, vyriešiť odlišne (napr. vybaviť vec napomenutím, vybaviť vec uložením pokuty v rôznej výške). Tento príkaz vyplýva z ústavnej zásady rovnosti a zákazu diskriminácie (pozri V. Kapitola Zásada rovnosti a zákaz diskriminácie). Tá spočíva v tom, že stanovuje povinnosť:

  • V skutkovo rovnakých prípadoch rozhodnúť rovnako.

  • V skutkovo odlišných prípadoch rozhodnúť odlišne.

Z uvedeného je zjavné, že ak policajt aplikuje sadzobník pokút, tak porušuje túto ústavnú zásadu (čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR). Platí, že páchateľ má právo nato, aby sa jeho vec posúdila individuálne a policajt má povinnosť riešiť prípady individuálne. Používanie sadzobníka pokút toto vylučuje, rovnako, ako vylučuje aplikáciu zásady individualizácie správneho trestu a zásadu personality trestu (pozri I. Kapitola Sadzobník pokút).

4.5. TRESTANIE SÚBEHU PRIESTUPKOV

Súbeh priestupkov nastáva vtedy, ak páchateľ spácha dva alebo viac priestupkov predtým, ako by bol za niektorí z nich uznaný vinným12 (právoplatne). Páchateľ vytvára súbeh svojím …

1 Páchateľ sa spravidla nepociťuje spáchanie priestupku, ako niečo veľmi vážne, pričom spoločenské nastavenie je obdobné. Je veľmi naivné očakávať, že páchatelia bežných (málo) spoločensky škodlivých priestupkov, ich prestanú páchať. Spoločnosť výskyt priestupkov predpokladá a do značnej miery toleruje, pričom ich však primerane trestá. Avšak čím viac je priestupok spoločensky škodlivejší, tak tým viac vzrastá odpor k tolerovaniu jeho páchania. Preto aj odplata zo strany spoločnosti musí byť razantnejšia, čo oprávňuje použiť širšie oprávnenia.

2 Páchateľom je možné ukladať v rámci ochranných opatrení také povinnosti, ktorých povaha je terapeutická. Účelom je terapeuticky pôsobiť na páchateľa, aby sa napravil (získal nový pohľad na vec, prípadne sa niečo naučil). V oblasti dopravných priestupkov sa dá typicky predstaviť, že bude uložená povinnosť absolvovať „školu šmyku“ (školu bezpečnej jazdy). Takto páchateľ získa správny pohľad na vec (začne si uvedomovať riziká spojené s vedením motorového vozidla), čím automaticky dôjde k zvýšeniu bezpečnosti cestnej premávky.

3 Záver o konkrétnej miere spoločenskej škodlivosti je záväzný iba pre toho policajta, ktorý ho vydal (ten z neho vychádza pri jeho rozhodovaní v celom konaní). Záver jedného policajta nezaväzuje iného policajta. Preto v odvolacom konaní môže iný policajt posúdiť konkrétnu mieru spoločenskej škodlivosti odlišne od svojho kolegu, ktorý rozhodoval v prvostupňovom konaní. Ide totiž o právne posúdenie veci, a na to môžu mať rôzni ľudia, rôzny právny názor, alebo jednoducho dôjde k chybnému vyhodnoteniu kritérií.

4 Prirodzenými trestami (poena naturalis) sú napr. ujma na zdraví páchateľa (jeho blízkych), poškodenie vlastného majetku, výčitky svedomia, šok utrpený v dôsledku spáchania priestupku, spoločenské odsúdenie, strata sociálnych väzieb a pod. Tieto prirodzené tresty môže páchateľ dokonca vnímať horšie, ako uložený trest. Preto je nevyhnutné prihliadať aj k nim pri ukladaní správneho trestu, a nie je vylúčené, že prirodzený trest bude pre páchateľa tak citeľný, že uloženie iného trestu nebude vhodné a potrebné.

5 Pripadajú však do úvahy mimoriadne prípady, kedy existujú tak vážne dôvody, že podstatne zmiernenie správneho trestu je potrebné (nevyhnutné, žiaduce), a to z dôvodu individualizácie trestu a vylúčenia negatívnych vplyvov trestu na iné osoby. Dôvodom pre takéto zmiernenie je dosiahnutie spravodlivosti.

6 Toto kritérium sa v praktickej rovine vzťahuje iba na úzku skupinu páchateľov (povolania s disciplinárnou zodpovednosťou). V podstate ide o to, že za dopravný priestupok je možné uložiť správny trest dva krát, a preto sa pri druhom trestaní musí zohľadňovať prísnosť prvého trestu, ktorý bol uložený. Treba zohľadniť, že páchateľ už bol jedným trestom potrestaný, a druhý trest má byť preto miernejší (druhý trest sa však nemusí uložiť rozhodnutie je ponechané na správnom uvážení).

7 Recidíva sa delí na tri typy:

  • Všeobecná recidíva následné spáchanie akéhokoľvek priestupku (napr. Nerešpektovanie dopravnej značky a Rušenie nočného pokoja).

  • Druhová recidíva následné spáchanie druhovo rovnakého priestupku (napr. dopravného priestupku Dopravná nehoda a Nerešpektovanie dopravnej značky).

  • Špeciálna recidíva opakované spáchanie rovnakého priestupku (napr. opakované spáchania priestupku Nerešpektovania zákazu zastavenia a státia).

K recidíve dochádza vtedy, ak po právoplatnom potrestaní, páchateľ spácha ďalší priestupok.

8 „… recidiva nezvyšuje společenskou nebezpečnost trestného činu ve všech případech. V úvahu je třeba zejména vzít závažnost dříve spáchaného trestného činu, míru jeho podobnosti s nově spáchaným trestným činem, dobu, která mezi oběma činy uplynula, a rovněž pohnutky vedoucí k recidivě. I pokud recidiva společenskou nebezpečnost zvyšuje, je její význam ve vztahu k dalším stránkám společenské nebezpečnosti spíše sekundární a samotná recidiva nemůže vést k uložení výrazně přísnějšího trestu, než který by byl uložen prvopachateli za obdobně závažný čin. Recidiva zvyšuje závažnost spáchaného činu jej do jisté míry. Jinými slovy, samotná byť i notorická recidiva nemůže donekonečna zpřísňovat trestní sankci.“ Lata, J. Účel a smysl trestu. Praha: LexisNexis CZ, 2007, s. 84. Podstata tkvie v tom, že okolnosť recidívy nesmie byť posudzovaná mechanicky, teda tak, že už samotný fakt, že páchateľ je recidivista, oprávňuje sprísniť trest (bez ďalšieho). Takýto postup je nesprávny. Recidívu je vždy potrebné posúdiť materiálne, teda sa musí na ňu nazerať vo svetle aktuálne spáchaného priestupku, predovšetkým či má s ním nejaký súvis. Často sa stáva, že okolnosť recidívy je úplne bezvýznamná, pretože s aktuálne spáchaným priestupkom nemá žiadny objektívny súvis. Napr. spáchanie priestupku Dopravnej nehody a následné spáchanie niektorého priestupku proti občianskemu spolunažívaniu (§ 49 PZ). Spojitosť medzi týmito priestupkami neexistuje.

9 V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na fakt, že aktuálne je veľmi náročne (ak nie nemožné) zistiť pravdivé informácie o pomeroch páchateľa (najmä v blokovom konaní). Pritom nie je problém rozšíriť a o prepojiť evidenčnú kartu vodiča s inými štátnymi databázami, v ktorých sa tieto informácie evidujú (napr. daňové systémy). Takisto je potrebné poznamenať, že aktuálne neexistuje širšie portfólio správnych trestov, ktoré má policajt k dispozícií, takže možnosť rozmanitého trestania je značne obmedzená. Je veľkou chybou, že takýto stav existuje (za tento stav je zodpovedný štát).

10 Trestanie mladistvých má svoje odlišnosti oproti trestaniu dospelých. Za mladistvého sa považuje osoba, ktorá v čase spáchania priestupku dovŕšila pätnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku (§ 19 ods. 1 PZ). Na rozdiel od dospelého páchateľa, mladistvému nie je možné uložiť správne tresty v plnej výmere, ale iba obmedzenej:

  • Pokuta. Pri ukladaní pokuty sa jej horná hranica znižuje na polovicu. Celková výmera pokuty však nesmie byť vyššia ako 300 eur v klasickom správnom konaní, a vyššia ako 60 eur v blokovom konaní (§ 19 PZ ods. 3 PZ). V rozkaznom konaní nie je možné priestupok mladistvého prejednať (§ 19 PZ ods. 2 PZ).

  • Zákaz činnosti. Zákazu činnosti je možné uložiť najdlhšie na jeden rok, a to za podmienky, že jeho uloženie a výkon nebude brániť v príprave na povolanie mladistvého (§ 19 PZ ods. 4 PZ).

11 V rámci cestnej kontroly je možné tiež vyriešiť priestupok iba napomenutím páchateľa. Napomenutie však nie je správnym trestom.

12 Bolo vydané Rozhodnutie o priestupku, Rozkaz o uložení sankcie, alebo bola vec vyriešená v blokovom konaní zaplatením blokovej pokuty. O súbeh však nepôjde, ak už zanikla trestnosť niektorého z priestupkov (pozri III. Kapitola 3.4.2. Trestnosť).