II. KAPITOLA POJEM SPRÁVNY DELIKT A ZÁKLADNÉ ZÁSADY TRESTNÉHO PRÁVA SPRÁVNEHO (Úryvok)

Pracovná verzia textu

Pár slov úvodom

Priatelia, som zmierený s tým, že pre mnohých nebude táto kapitola čitateľsky tá najatraktívnejšia. Jej význam je však pre pochopenie celej problematiky dopravných priestupkov zásadný. Chcem, aby ste chápali, že ide o skutočne dôležité informácie, ktoré značným spôsobom ovplyvňujú prax. Druhá kapitola sa dá označiť za akýsi úvod, ktorý slúži pre laického čitateľa ako odrazový mostík na zorientovanie sa v problematike. V tejto kapitole sa pojednáva o základných zásadách (princípoch), ktoré treba považovať za základné piliere pre pochopenie, výklad a používanie zákona (právnych noriem). Bez ich poznania jednoducho nie je možné zákon správne pochopiť a už vôbec nie je možné jednotlivé paragrafy správne vykladať a používať. Ďalej sa v kapitole pojednáva o vzťahu medzi trestným právom a trestným právom správnym, pričom je ukázaný základný rozdiel, ktorý existuje medzi týmito „bratskými“ právnymi odvetviami. Nakoniec je v úvode v krátkosti vysvetlený pojem správny delikt. Dobrou správou v každom prípade ostáva, že táto kapitola je pomerne krátka, a teda jej prečítanie nezaberie veľa času.

2.4.1. ZÁSADA SUBSIDIARITY TRESTNEJ REPRESIE

Zásada podpornej úlohy trestného postihu

Zásada subsidiarity¹ trestnej represie, nazývaná tiež zásada pomocnej úlohy trestného postihu, vychádza zo základného princípu právneho štátu, a to z princípu primeranosti². Tento princíp je v Ústave SR vyjadrený v čl. 13 ods. 4., ktorý stanovuje, že:

„Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Zásada subsidiarity trestnej represie sa štandardne uplatňuje v trestom práve a spočíva v tom, že obmedzuje použiteľnosť trestného postihu iba na tie najzávažnejšie, teda spoločensky najškodlivejšie konania (§ 10 ods. 2 TZ). Trestný zákon obsahuje súbor trestov, ktoré je možné uložiť za trestné činy (§ 32 TZ).  Uloženie trestu (trestnoprávnej sankcie) výrazne zasahuje do osobnej sféry trestanej osoby, a preto je nutné, aby sa tresty ukladali len v takých prípadoch, keď je to nevyhnutné na ochranu záujmov spoločnosti, a len v takom rozsahu, ktorý postačí k náprave páchateľa (primerane). Trestnoprávny postih sa smie uplatňovať len vtedy, ak ostatné prostriedky ochrany spoločnosti zlyhali, pretože je konečným a najsilnejším prostriedkom ochrany spoločnosti (je to prostriedok ultima ratio).

Zásada subsidiarity trestnej represie sa, pochopiteľne, uplatňuje aj v trestnom práve správnom, pretože vyplýva z ústavného princípu primeranosti (čl. 13 ods. 4 Ústavy SR), čo je základný princíp právneho štátu, ktorý sa uplatňuje všeobecne (prestupuje celým právnym poriadkom). Správne delikty sa síce považujú za spoločensky menej škodlivé ako trestné činy, avšak správne orgány majú široké sankčné oprávnenia (správne tresty a ochranné opatrenia) a takisto nesankčné oprávnenia (inštitúty, ako zadržanie vodičského preukazu a zadržanie evidenčných tabuliek od vozidla atď.), ktoré často predstavujú citeľný do základných práv osoby. Správne orgány môžu takisto ako trestné súdy ukladať relatívne vysoké pokuty (peňažný trest), dlhý zákaz činnosti alebo prepadnutie veci. Prísne správne tresty sa nesporne výrazne odrážajú v osobnej sfére páchateľa (aj jeho rodiny), napr. uloženie dlhšieho zákazu činnosti viesť motorové vozidlo vedie spravidla k strate zamestnania, teda k strate prostriedku obživy. Z uvedeného vyplýva, že správne orgány rovnako ako trestné súdy disponujú trestnou represiou, i keď nie až tak silnou. Z tohto dôvodu rovnako ako pre trestné súdy tak aj pre správne orgány platí, že trestný postih môže byť používaný iba v tých prípadoch, keď je to nevyhnutné pre ochranu spoločenských záujmov. V žiadnom prípade sa nemôže používať svojvoľne (ľubovoľne), napr. ako nátlakový prostriedok (vyhrážanie sa uložením prísneho trestu pri odmietaní priznania sa a pod.) – takáto prax je protiústavná. Trestnú represiu možno uplatňovať jedine a výlučne v prípade, ak iné miernejšie prostriedky nie sú dostačujúce na ochranu spoločnosti. Z tohto dôvodu je celkom určite nezákonné uložiť v blokovom konaní páchateľovi pokutu, ak by postačilo na vyriešenie veci iba napomenutie³.

Zásada subsidiarity trestnej represie obmedzuje použiteľnosť trestných sankcií, a to v dvoch rovinách:

1. Trestná represia sa smie použiť len v takých prípadoch, keď spoločenská škodlivosť už dosiahla určitú intenzitu (ultima ratio). Inými slovami, protiprávne konanie osoby musí byť už tak spoločensky škodlivé, že je nevyhnutné osobu potrestať. Alebo ešte inak, nie je možné trestať každé porušenie právnych noriem, ale iba také, ktoré je zároveň aj spoločensky škodlivé. Na potrestanie je teda nevyhnutné, aby spáchaný skutok dosiahol aspoň minimálnu mieru spoločenskej škodlivosti, napr. policajt nemôže uložiť pokutu za to, že vodič nedal smerovku pri zmene smeru jazdy za predpokladu, že bol sám na ceste, a teda nebol prítomný žiadny iný účastník cestnej premávky, ktorému by túto zmenu smeru jazdy mal hlásiť. Takisto nemôže uložiť pokutu, ak vodič nedáva smerovku na svetelnej križovatke, pričom stojí v samostatnom odbočovacom pruhu, ktorý riadi semafor (v tejto situácií vodič nemôže odbočiť nikam inam a zároveň všetci ostatní vodiči vedia, kam bude odbočovať a takisto kedy bude odbáčať). Obe popísané konania nie sú vôbec spoločensky škodlivé, a preto nesmú byť trestané. Ak by bola vyvodzovaná zodpovednosť za priestupok v týchto prípadoch, tak by bola nielenže porušená táto zásada, ale navyše zákon by bol vykladaný a aplikovaný jednak v rozpore s účelom právnej normy a jednak v rozpore s ústavne konformným výkladom⁴. Uplatňovanie správnoprávnej zodpovednosti na skutok osoby, ktorý nie je správnym deliktom, je v rozpore nielen s touto zásadou, ale aj so zásadou niet zločinu bez zákona (pozri nižšie – 2.4.2.). Konanie osoby, ktoré nie je spoločensky škodlivé nemôže byť správnym deliktom, pretože nie je naplnená materiálna stránka správneho deliktu – čo je pojmovým znakom správneho deliktu. Pokutovaný vodič by bol objektom bezdôvodnej a neprimeranej trestnej represie (pozri III. Kapitola – Spoločenská škodlivosť).

2. Trestná represia sa smie použiť len v takom rozsahu, ktorý postačí k naplneniu účelu správneho trestu (primeranosť v užšom slova zmysle). Inými slovami, nemôže sa zbytočne prísne trestať. Uložený správny trest musí byť primeraný, pričom Priestupkový zákon umožňuje pokarhať osobu, uložiť pokutu (v rôznej výške), zákaz činnosti (v rôznej dĺžke) alebo prepadnutie veci. Ďalej umožňuje, ak to postačí k náprave páchateľa, iba prejednať vec bez uloženia správneho trestu alebo v blokovom konaní iba napomenúť. V konkrétnom prípade musí správny orgán (policajt) podľa okolností prípadu pouvažovať, ktoré z týchto oprávnení (v prípade správnych trestov aj v akej výške) postačí k naplneniu účelu správneho trestu a k ochrane spoločnosti (pozri III. Kapitola – Účel správneho trestu). Na základe tejto úvahy ich používa v konkrétnom prípade, napr. z okolností prípadu by očividne plynulo, že pre naplnenie účelu správneho trestu by postačilo uloženie pokuty 15 eur v blokovom konaní. Policajt sa však rozhodne uložiť pokutu vo výške 90 Eur. Takéto rozhodnutie je v rozpore s účelom správneho trestu, pretože je neprimerané (je zbytočne prísne). Toto rozhodnutie je nesprávne⁵ a z tohto dôvodu nezákonné. Pokutovaný vodič by bol opäť objektom neprimeranej trestnej represie.

Správnoprávna zodpovednosť je právny vzťah, ktorý vzniká medzi páchateľom a štátom, pretože páchateľ ohrozil alebo porušil taký záujem, ktorý štát ochraňuje správnym právom (pozri III. Kapitola – Objekt). Často nevzniká žiadna hmotná škoda, avšak to nie je podstatné, pretože skutočnosť, či vznikla nejaká hmotná škoda, je až druhotná záležitosť (náhradu škody si rieši poškodený). Štát trestá to, že si páchateľ dovolil porušiť/ohroziť záujem, ktorý chráni. Niekedy postačí iba morálne odsúdenie, typicky pomocou napomenutia policajtom v blokovom konaní alebo pokarhaním v správnom konaní. V závažnejších prípadoch je nutné pristúpiť k uloženiu pokuty, k uloženiu zákazu činnosti alebo k uloženiu oboch súčasne. Posúdenie spoločenskej škodlivosti spáchaného dopravného priestupku je delikátnou záležitosťou, ktorá je v rukách policajta, ktorý je povinný túto otázku posúdiť. Iba policajt rozhoduje, na základe jeho správneho uváženia, o tom, či je potrebné použiť v konkrétnom prípade niektoré zo sankčných oprávnení, ktoré má k dispozícií (pozri IV. Kapitola – 4.6. Správne uváženie). Najpodstatnejšie však je, že jeho správne uváženie a následné rozhodnutie musí byť predovšetkým v súlade so všetkými tu popisovanými zásadami a takisto so všetkými zásadami trestania (pozri IV. Kapitola – 4.1. Základné zásady trestania).

Z judikatúry:

K subsidarite trestnej represie: „Treba prisvedčiť tvrdeniam žalovaného, že úlohou orgánov polície je, nielen v tomto prípade, zabezpečiť bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. Je však nevyhnutné prihliadať na to, aby boli postihovaní predovšetkým páchatelia priestupkov, ktorí sa opakovane a závažným spôsobom dopúšťajú konania vysoko nebezpečného pre spoločnosť najmä jeho následkami, a dbať tiež na to, aby páchatelia drobných priestupkov neboli vystavovaní neodôvodneným represiám zo strany oprávnených orgánov konajúcich o priestupkoch. Z toho hľadiska orgány polície mali dbať nielen na to, aby splnili svoju zákonnú povinnosť preukázať vinu páchateľa, ale tiež nekompenzovať výškou pokuty a zákazu činnosti neochotu žalobcu dobrovoľne prispieť k objasneniu priestupku.“ Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Sžd/48/2011.

2.4.2. ZÁSADA NIET ZLOČINU BEZ ZÁKONA (NULLUM CRIMEN SINE LEGE)

Zásada zákonnosti

V trestnom práve (správnom) platí, že nemôže existovať nejaký trestný čin bez toho, aby to stanovil zákon. Výstižne povedané: Niet zločinu bez zákona (lat. nullum crimen sine lege). Teda …